Je zima, začiatok decembra. Cestou domov som sa ako zvyčajne  zastavil v jednom z mnohých supermarketov v mojom okolí. Zaparkoval som auto, vzal si vozík, pozrel sa na bezdomovca sediaceho na zemi s natiahnutou rukou a bez nejakej reakcie pokračoval ďalej smerom vpred, za mojím nákupom.

Samozrejme, už s prázdnym žalúdkom a dierou v bruchu. Poznáte určite ten pocit. Klasicky som začal nakladať tie isté potraviny ako  zvyčajne. Banány, šalát, grapefruity, čisté 100% šťavy, chlieb, údený losos, kurča, chumus, ryža v mlieku, žiletky, servítky ešte jednu tyčinku a rýchlo som zamieril k pokladniam.

Tam prichádzam k mladému mužovi. Mohol mať okolo dvadsaťpäť rokov. Dlhé vlasy zviazané do copu. Na tvári mal unavený vyraz, ale aj napriek tomu z neho vyžarovala pohoda. Bol tam asi len krátko, nikdy predtým som ho tam nevidel. Pozdravil sa a začal blokovať. Začal som s ním komunikovať. Bol zdvorilý, odpovedal jednoducho a taktne. Zaželal mi pekný deň, pozdravil sa a začal tú istú procedúru s ďalšou zákazníčkou stojacou za mnou.

No nič, odchádzam s nadšením, že mám na víkend čo jesť. Som síce o päťdesiat euro ľahší, no a čo, jesť predsa treba.  Prechádzam okolo bezdomovca, radšej už na neho ani nepozriem, odložím vozík a zamierim k autu. Po príchode domov rýchle vytiahnem pečivo s chumusom a nahádžem ho do seba.

Čo na tom, že na etikete si prečítam zloženie a vidím tam zložky, ktorým ani sám nerozumiem. Mám svoj obľúbený humus, nemusím si ho sám pripravovať a hneď som najedený. Čo obsahuje chlieb a pečivo už radšej ani nechcem vedieť. Veď nakoniec, všetko už je dopečené z rozmrazeného polotovaru.

 

Večer na mňa prichádza hlad. Otváram chladničku a vzápätí ju zatváram. Čo do frasa som v tom obchode kúpil? Päťdesiat euro je fuč a ja nemám čo jesť. Je to v háji, odchádzam späť do obývačky a prepínam ďalej televízor z gauča, nadávajúc pri tom na tie hlúposti, čo dávajú opäť v telke. Načo tam trepú toľko reklám. Zase tam nič nedávajú. Mám šesťdesiat programov a nemám čo pozerať. Konečne nejaký film, čo na tom, že som ho už videl zopár krát, aspoň sa dá pozerať. Buuum a zase je tu reklama. Prepínam ďalej, samé reklamy.

Vezmem do ruky svoj telefón a zapínam facebook. Listujem v ňom ako o dušu. Samé zvieratká, jedlá, vojny, utečenci, našpúlené ústa, zadky, tetovania, konšpiračne teórie, trápne komenty. Fúúú, opäť to isté. Pozerám ďalej ten istý film a o chvíľu v najlepšom, buuum, zase reklama. Kašlem na to, idem sa najesť.

Otváram chladničku, pozerám do vnútra a nič tam nevidím. Samé hlúposti. No nič, zoberiem aspoň tú ryžu v mlieku. Nahádžem ju do seba a nič, stále som hladný. Zjem ešte banán a idem radšej spať. Nemá to zmysel, ďalej pozerať tú blbosť.

Som rozhodnutý, ráno idem do obchodu nakúpiť.

Na druhý deň ráno zjem tie dva grapefruity a manželka mi ešte pripraví praženicu s klobáskou a pečivom. Nezamýšľam sa nad tým, odkiaľ sú tie vajcia? Ako žili tie sliepky? Čo je to za klobása? Veď čo. Hlavne, že zaženiem hlad. Čo na tom, že ma potom bolí brucho, aspoň som sýty. To je teraz hlavné. Aspoň, že nemusím ísť do obchodu. Manželka už varí nedeľný obed a ja sa hrám s dcérou.

Ale večer to tak či tak, príde. Treba mi ísť nakúpiť nejaké jedlo na cestu. Beriem si bundu a idem do najbližšieho supermarketu. Je už tma a vonku je zima. Fúka hnusný vietor. Všímam si, že už po celom parkovisku predávajú stromčeky. Ľudia už nakupujú stromčeky? Veď dnes je ešte len Mikuláš.

No nič, prechádzam opäť okolo bezdomovca sediaceho na zemi s natiahnutou rukou. Rýchle beriem vozík a ako neviditeľný okolo neho prechádzam smerom k nákupom. Pomyslím si. Mal by si mu niečo dať. Na tej zemi mu musí byť zima. Je to mladý muž. Nemôže mať viac ako tridsať. Začínam nakupovať jablká, ovocné šťavy, pečivo, minerálky, ryžové chlebíky, ryžu v mlieku, tvaroh, nátierky, tuniaka. Poctivo čítam etikety a dátumy spotreby. Už sa mi viac krát stalo, že som nakúpil viac vecí z jedného druhu tovaru a prááásk. Dátum spotreby na druhý deň. Môžem to vyhodiť. Preto tam bola lepšia cena. Teraz už viem, že úplne vzadu je tovar s vyšším dátumom. Logicky, chcú predať to, čomu už končí záruka. Hľadám ešte ryžové mlieko a vtedy to prišlo. Pochopil som.

 

Tá ukľudňujúca hudba sa zastaví a z megafónu nado mnou sa ozve ostrý štipľavý hlas. Bravčové karé bez kosti. Pôvodná cena 3,50, teraz 2,80. Sardinky v oleji, pôvodná cena 1,50, teraz 1,10. Takto to pokračuje ďalej. To nemyslia vážne. Kto to má počúvať? Zrazu to stíchne. Pomyslím si. ” No konečne”, ale o chvíľu opäť to isté, len iný, ešte viac škriekajúci ostrý hlas. Toaletný papier, pôvodná cena 2,30, traz 1,60 a takto to pokračuje. Rýchle zoberiem ešte servítky a vlhčené obrúsky a uháňam k pokladni. Toto si dakto vyžerie. Ja tu prídem nechať peniaze, v kľude si nakúpiť a ešte mám toto počúvať. Nestačia tie blbé neóny, plno ľudí, všade reklamy, ceny, nálepky, nejaký podivný Mikuláš s čertom, hučiace pokladne  a ešte toto. Prepáčim im to, že si kupujem za prehnané ceny potraviny podivnej kvality a že ma naschvál zavádzajú pri etiketách. Udávajú iné fotky, zloženie. Zahmlievajú mi fakty z výroby. Neviem, odkiaľ to vlastne pochádza, čo v tom je, koľko je v tom chémie. Už ani neviem čo si mám kúpiť, lebo všetko ma už kopec éčiek, chemických látok, gluténu, cukru, lecitínu, GMO a čo ja viem, čo všetko tam do toho dávajú. Že mäso sa už bojím jesť, údeniny a šunky už radšej ani nepozerám. Nátierky, ochutené jogurty a mäkké syry, už radšej ani nekonzumujem. Bojím sa už aj ovocia a zeleniny. Pšeničné výrobky s prehnaným množstvom gluténu. Ale jesť predsa musím. Či nie? No ale čo je veľa, to je veľa. Pri pokladni opäť ten istý pokladník, na tvári vidno, že už je unavený. Tie neóny a to magnetické žiarenie položí aj koňa. Ale napriek tomu sa mi slušne pozdraví, pri odchode mi zaželá pekný večer a slušne sa odzdraví. V megafóne stále počuť ten škriekajúci, piskľavý hlas. Ryby v špenáte, pòvodná cena 1,20, teraz 0,80 centov. To nemyslia vážne. Hlava mi ide prasknúť. Som nervózny, takto si pobabrať nedeľu.

Mierim k informáciám. Za pultom stojí mladé dievča, nižšieho vzrastu s hnedými mastnými vlasmi, zopnutými do copu. Má nasadené okrúhle okuliare s tenkým rámom. Na sebe ma ešte červený plášť bez rukávov. Pôsobí tak ako by tam ani nebola. Je úplne neosobná. Pristúpim k pultu a oslovím ju s otázkami :  Prečo to ja musím počúvať?
Nie som už dosť bombardovaný reklamou pri nákupe? Kto toto vymyslel? Na tvári má prekvapený výraz. Odpovedá mi jemným vystrašeným hláskom:  To nie ja, to systém. To máme z centrály, to je tak nastavené. Ja s tým neviem nič urobiť. To sú predpisy. Kde sa môžem sťažovať? Pýtam sa slečny. Máte bloček? Pýta sa ma, už trošku odvážnejším a sebavedomejším hlasom. Zrejme si vydýchla, že to celé hodí na niekoho iného a ukazuje mi číslo na spodku bločka:  Tu môžete zavolať.

Pochopil som. Ona za nič nemôže. Je len koliesko v systéme.

V systéme ktorý nám vnútili. Stali sme sa ich rukojemníkmi. Kto vlastne sú oni? Odkiaľ tu prišli? Kde sú moje obľúbené potraviny? Ten dobrý chlieb, maslo, mlieko, babičkina zelenina, jablká, kurčatá, vajíčka, mäso zo zabíjačky. Kde sú tie potraviny? Kto mi vnútil tieto polotovary plne chémie?

A vtedy sa zobudím.

To ja. To ja svojou ľahostajnosťou a lenivosťou, som sa chytil do tejto siete. Ani som nespozoroval, ako som sa stal rukojemníkom v tejto nákupnej dráme. Veď to ja, som tu roky chodil a bezducho nakladal tieto nezmysly do vozíka. Veď to ja, som zničil našich výrobcov, uprednostňovaním tých zahraničných. To ja som zničil našich malých farmárov a pestovateľov tým, že som na nich zanevrel. Či už z lenivosti, pohodlnosti, ľahkovážnosti, nevedomosti alebo iných dôvodov. Teraz to už vidím a je mi z toho do plaču. Už viem, prečo musím jesť takéto nezmysly. Už viem, prečo ľudia nepestujú na dedinách zeleninu a nechovajú zvieratá. To ja, to ja som ich zradil. Preto ich vidím tlačiť ten istý vozík v supermarkete.
Vychádzam von o ďalších päťdesiat eur ľahší a vo vozíku tlačím nákup “potravín”.
Vonku sa zastavujem pri chlapcovi sediacemu na zemi a podávam mu balíček ryžového chleba. Kývne mi na znak vďaky a vsunie si balíček pod pazuchu. Pochopil som a so sklonenou hlavou odchádzam.

Na druhý deň si pripravím nátierku s chlebom, zajedám to syrom a zrazu mi to dôjde.Veď ja ich nemusím podporovať. Vytáčam manželkine číslo a dávam jej inštrukcie. Rozhodol som sa.

Už žiadné nakupovanie v supermarketoch.

Je koniec. Nedám im zarobiť ani cent. Veď prídu minimálne o 300 eur mesačne. Ale keď tak budú rozmýšľať aj ďalší… keď len 1000 ľudí z nášho kraja. To je pre nich mínus 300 000 euro mesačne. To je tri milióny šesťstotisíc.      A všetky tie peniaze dostanú naši mladí farmári. Ľudia, ktorý sú čestní a ktorí sa správajú dobre k svojím zvieratám. Ktorí neničia pôdu a ovzdušie používaním chemických látok. Veď vlastne, ja to všetko môžem skontrolovať. Ísť sa        o tom presvedčiť. Zoberiem svoju dcéru a ženu a urobíme si výlet. Napríklad v nedeľu.

To bude super, už žiadne autíčko za päťdesiat centov a škrečky v klietke, ale živé zvieratká na dedine. Bude sa tešiť, viem to. Aj farmári budú spokojní, veď budú mať stály prísun peňazí a poďakovanie za skvelé produkty. Budú vedieť pre koho to robia a ja budem vedieť čo mám na tanieri. To je skvelé. Prečo ma to nenapadlo skôr?
Diktujem žene. Zavolaj mame, známym, pozri na internete a nájdi v okolí farmára, rodinu, človeka z dediny od koho budeme brať koreňovú zeleninu.
Od ďalšieho kurčatá a vajíčka. Od ďalšieho slaninku, klobásku a mäso. Od ďalšieho ryby. Veď tá štuka čo chytil tvoj otec minule bola úžasná.
Áno, to je ta cesta. To je to čo pomôže nám, farmárom, vidieku, ekonomike a vlastne aj celému štátu.

Toto moje malé, veľké rozhodnutie, ovplyvní mnoho ľudských životov. Áno, ja týmto rozhodnutím zmením svoj život. Budem zdravší, silnejší, múdrejší a krajší spolu s mojou rodinou. Nakazím tým svoje okolie, svojich najbližších, svojich známych a sám zmením svet. Svoj svet okolo mňa v ktorom žijem a čo je podstatné, pomôžem tým pár rodinám žijúcich okolo mňa na vidieku. Opäť nájdem cestu k prírode.

Poď aj ty a pripoj sa. Spolu zmeníme svet. Takým malým, veľkým rozhodnutím.