Každá rastlina má svoju dušu, tak ako všetko živé na tejto ZEMI. Tak ako človek, zviera, hmyz. Tiež rastlinka má svoju dušu. Je nespočetne krát dokázané, že rastlinka reaguje na naše city, ktoré k nej prejavujeme. Vníma tak pozitívne, ako aj negatívne vibrácie okolo seba a následne na ne reaguje svojím správaním. Ak sa budeme starať o rastlinku s láskou a potešením, rastlinka sa bude na oplátku starať o nás. Odvďačí sa nám svojou krásou a úžitkom. Výsledkom toho všetkého bude plod, ktorý poteší nielen naše telo, ale aj našu dušu.

Preto je potrebné sa o rastlinku starať s láskou a s úctou. Veď to je taká istá živá bytosť, ako náš domáci miláčik alebo člen našej rodiny. Každý záhradkár vie o čom píšem. Vie, ako rastlinka reaguje ak ju pohladíme, ak ju potešíme pohľadom. Tiež vie, ako rastlinka reaguje, keď ju nadmieru striháme, zväzujeme, zašliapneme, alebo o ňu jednoducho prestaneme mať záujem.

Niekedy stačí, ak iba začneme myslieť na to, že ju zničíme, lebo nám z nejakého dôvodu prekáža a chceme ju nahradiť niečim novým. Takáto rastlinka začne chradnúť, vädnúť a často prestane aj rodiť plody. No sú v našej záhrade aj rastlinky, ktoré rastú aj bez našej starostlivosti.

Tak veľmi túžia po tom, aby sme sa tešili z ich plodov. Snažia sa nás zaujať svojou krásou. Dúfajú, že nájdeme pre nich miesto a začneme si ich vážiť. Áno, aj burina má svoju dušu. Aj jej sa treba ospravedlniť a nie sa na ňu hnevať za to, že sa opovážila rásť v našej záhrade. Veď nakoniec žiadna rastlina nie je burina.

Koľkí z nás trhajú burinu bezhlavo v svojej záhrade a pritom si ani neuvedomujeme, že je to bylinka, ktorá nám má pomôcť vyliečiť určitý nedúh, alebo chorobu, ktorá v nás drieme.

My namiesto toho, aby sme ju vysušili a urobili si z nej odvar, ju len bezhlavo trháme a bojujeme s ňou, ako by to bol náš nepriateľ. Ale prečo?

Niekedy treba jednoducho zastať a porozmýšľať, prečo tá rastlina rastie v mojej záhrade. Čo nám chce naznačiť tým, že tu rastie. Veď podľa rastlín rastúcich prirodzene na našom pozemku vieme určiť zloženie a kvalitu pôdy. Zároveň, tieto rastliny sú krmivom pre rôznych škodcov. Častokrát si práve tie vyberú radšej burinu, ako našu zeleninu. Preto je dobre nechať zopár týchto rastlín v záhrade a sledovať, čo sa s nimi deje. Takto vieme už pri prvom výskyte urýchlene zasiahnuť, skôr ako sa vrhnú na našu zeleninu.

Spoznaj svoju záhradu

Keď už sme pri tých škodcoch, aj ten škodca k nám kvôli niečomu prišiel. Aj on nám má niečo naznačiť. Je to nakoniec tiež živá bytosť, s ktorou musíme vedieť bojovať a zároveň hľadať príčinu jeho príchodu. Všetko má svoje opodstatnenie.
Preto dobrý záhradkár musí byť dobrý prírodovedec, aby rozoznal druhy a čeľade. Dobrý doktor, aby ošetril svoje rastliny. Dobrý chemik, aby poznal zloženie pôdy, rastlín a živín. Zručný kutil, aby opravil a zostrojil všetko potrebné do záhrady. Meteorológ, aby vedel odhadnúť, kedy čo siať, presádzať, strihať a zbierať. Musí poznať lunárny kalendár, sledovať mesiac, dážď a stekajúcu vodu, udržiavajúci sa sneh a fúkajúce vetry .

Byť dobrým záhradkárom je veda a je to stále učenie. Stále, každým rokom vidíme nové možnosti, ako a čo zlepšiť. Tam, kde iní vidia dokonalosť, my vidíme nové možnosti. Stále je čo zlepšovať. Neexistuje dokonalá záhrada, pretože záhrada sa neustále mení. Tak, ako sa menia ročné obdobia, dni, počasie. Dokonca aj to, ako sa mení naša nálada, to všetko vplýva na to, ako sa mení naša záhrada. Veď nakoniec, je to jeden veľký živý organizmus prepletený svojimi korienkami a navzájom spolu komunikujúc.

Preto si myslím, že je lepšie mať toľko rastliniek, koľko voľného času im môžeme venovať. Niekedy je menej viac. Nechceme predsa všetok svoj voľný čas tráviť otročením v záhrade a nestíhajúc si pri tom vychutnávať ten prekrásny pocit v nás, vyvolaný sledovaním ich rastu.

Je potrebné sa z času na čas zastaviť a porozhliadnuť sa okolo seba. Vychutnať si tu krásu, tú chvíľu, ktorá sa už nebude viac opakovať, nakoľko obraz sa opäť zmení. Nie len bezhlavo rýľovať, okopávať, vytrhávať, plieť, odnášať vytrhané, sadiť, presádzať, prerezávať, štikať, oberať, vynášať  a opäť oberať a vynášať a opäť raz všetko rýľovať a stále to isté dokola.

Ruku na srdce. Koľko krát, nemáme ani čas, poďakovať za tie plody, pohladkať rastlinu. Len tak si k nej sadnúť a tešiť sa z nej, aká je krásna. Ako nádherne kvitne, aké ma krásne plody a silnú stonku. Povedať jej zopár pekných slov. Nie len ju ošklbať aj o to posledné a potom ju bez citu vytrhnúť a zahodiť. Žiadne ďakujem…

Práve pre tento chýbajúci vzťah je jablko zo supermarketu akoby bez duše.

Vyzerá ako jablko, chutí ako jablko, ale stále mu niečo chýba. Pamätáme si chuť jablka, keď sme boli ešte malí a so svojími starými rodičmi sme ich oberali? Tie jablká mali v sebe niečo magické. Niečo, čo nevieme kúpiť za žiadne peniaze. Oni v sebe mali tento cit, tento vzťah medzi človekom a rastlinou.

Áno, naši starí otcovia ešte poznali hodnotu jablka. Pre nás je to už často iba niečo v košíku, za čo treba zaplatiť. Chuť je stále ta istá. Bez emócií, bez citu, bez lásky. Pretože tá jablonka už nepracuje pre nás. Nie pre nás rodí tie jablká. Čo sa stalo s našími sadmi? Mnohí z nás ešte opatrujú tieto sady po starých rodičoch a často sú v nich chorľavé jablká. Už nie sú také, aké boli. To preto, lebo vzťah medzi vami sa vytratil.

Začnime opäť ľúbiť svoju jablonku a ona sa nám za to odvďačí.

Samozrejme, k tomu treba aj potrebné vedomosti a zručnosti a tiež, aj tú správnu odrodu. Aj to svedčí o tom, že naši predkovia mali veľké odborné znalosti. Preto musíme dodržiavať určité pravidlá a pochopiť, že rastlina je ako vysielač, ktorý vysiela a následne prijíma impulzy cez vesmír. Je s nim prepojená, tak ako všetko živé na tejto planéte. Práve preto je potrebné poznať lunárny kalendár a sledovať umiestnenie mesiaca a planét.